A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
| West Ham United | |||
 | |||
| Celý názov | West Ham United Football Club | ||
|---|---|---|---|
| Prezývka | The Hammers (kladivári) | ||
| Založený | 1895 | ||
| Štadión | London Stadium | ||
| Kapacita | 62 500 | ||
| Majiteľ | David Sullivan (38.8%) Daniel Křetínský (27%) | ||
| Predseda | David Sullivan | ||
| Tréner |  David Moyes | ||
| Liga | Premier League | ||
| 2022/23 | 14. miesto (z 20) | ||
| |||
      Tretie farby
| |||
West Ham United Football Club je profesionálny anglický futbalový klub so sídlom Upton Park v Londýne. Od roku 2016 hrajú svoje domáce zápasy na štadióne London Stadium s kapacitou 62 500 divákov. Najväčším klubovým rivalom je Millwall FC a futbalové zápasy týchto dvoch klubov sú považované za najrizikovejšie na Britských ostrovoch[chýba zdroj.
Medzi úspechy klubu patrí zisk Pohára víťazov pohárov UEFA v sezóne 1964-65, víťazstvo v pohári Intertoto v roku 1999 a výhra v 2. ročníku Európskej konferenčnej ligy[1]. Klub tiež trikrát vyhral anglický pohár futbalovej asociácie; v rokoch 1964, 1975 a 1980.
História
1901 – 1961
West Ham United vstúpil do Western League v sezóne 1901[2] a pôsobil v Southern Division 1. V roku 1907 bol West Ham korunovaný za šampióna divízie Western League 1B, následne porazil šampióna 1A Fulham 1:0, čím sa stali celkovým šampiónom celej Western League.[2] Klub naďalej hrával svoje zápasy na Memorial Grounds v Plaistow (financovanom Arnold Hills), ale v roku 1904 sa presťahoval na ihrisko v oblasti Upton Park. Prvý zápas West Hamu v ich novom domove bol proti veľkým rivalom Millwall FC, ktorý prilákal desaťtisícový dav. West Ham tento zápas vyhrali 3:0.[3]
V roku 1919 West Ham získali vstup do Football League Second Division, keď ich prvý zápas s Lincoln City skončil remízou 1:1. V roku 1923 postúpili do Division One, čím sa dostal aj na vôbec prvý FA Cup. Finále sa konalo na starom štadióne vo Wembley. Ich oponentmi boli Bolton Wanderers. Na zápas prišlo pozrieť odhadom 200 000 ľudí a jeho výsledok bol 2:0 v prospech Boltonu. Tím zaznamenával v Division One zmiešané úspechy, ale svoj status si udržal desať rokov. Ďalším úspechom bolo semifinále FA Cupu, kde sa tím dostal v roku 1933.[4]
V roku 1932 zostúpil West Ham do Division Two[5] a dlhoročný člen Syd King bol po 32 rokoch pôsobenia v klube (ako manažér aj a ako hráč v rokoch 1899 až 1903) odvolaný. Po vypadnutí mal King psychycké problémy. Na zasadnutí správnej rady sa objavil opitý a krátko potom spáchal samovraždu.[6] Na jeho miesto nastúpil jeho asistent manažéra Charlie Paynter, ktorý sám pôsobil vo West Hamu na niekoľkých postoch od roku 1897 a ktorý v tejto funkcii zostal až do roku 1950 - celkovo 480 zápasov. Klub strávil väčšinu nasledujúcich 30 rokov v tejto divízii, najskôr pod vedením Payntera a potom neskôr pod vedením bývalého hráča Teda Fentona. Fentonovi sa podarilo dostať klub na najvyššiu úroveň až v roku 1958.[7][8][9]
1961 – 1978
V roku 1961 bol Ron Greenwood vymenovaný za Fentonovho nástupcu a čoskoro priviedol klub k dvom hlavným trofejiam keď v 1964 zvíťazili vo finále FA Cupu. Tím viedol mladý Bobby Moore. West Ham vyhral aj Európsky pohár víťazov pohárov.[10][11] Počas majstrovstiev sveta FIFA 1966 boli kľúčovými členmi víťazných turnajových turnajov v Anglicku hráči West Hamu vrátane kapitána Bobbyho Moora; Martin Peters (ktorý skóroval vo finále); a Geoff Hurst, ktorý strelil prvý a jediný hetrik vo finále majstrovstiev sveta mužov.[10][11] Všetci traja hráči prešli cez mládežnícky tím West Hamu.[12]
FA Cup vyhrali aj v roku 1975 porazením Fulhamu 2:0. Tím Fulhamu mal bývalých anglických kapitánov Alana Mulleryho a legendu West Hamu Bobbyho Moora.[13] Po náročnom začiatku sezóny 1974–75 sa Greenwood presunul „na horné poschodie“, aby sa stal generálnym manažérom, a bez toho, aby o tom informoval správnu radu, vymenoval svojho asistenta Johna Lyalla za manažéra tímu.[14] Výsledkom bol okamžitý úspech - tím strelil 20 gólov vo svojich prvých štyroch zápasoch a vyhral FA Cup. Stal sa posledným tímom, ktorý vyhral FA Cup s čiste anglickou zostavou, v spomínanom finále proti Fulham.[15] Lyall potom priviedol West Ham k ďalšiemu finále Európskeho pohára víťazov pohárov v roku 1976, kde tím prehral zápas 4:2 s belgickým Anderlechtom.[16] Greenwoodovo pôsobenie vo funkcii generálneho riaditeľa trvalo necelé tri roky.
1978 – 2005
V roku 1978 West Ham znovu zostúpili do Division Two, ale Lyall zostal ako manažér a viedol tím k finálovému víťazstvu v FA Cupe proti Arsenalu v roku 1980, čo bola ich posledná veľká trofej. Do finále sa dostali keď porazili v semifinále Everton.[17] Kladivári vyhrali tesným skóre 1:0, keď gól strelil v 13. min. Trevor Brooking.[18] Je to pozoruhodné, pretože odvtedy žiadny tím mimo najvyššej ligy nezískal túto trofej. West Ham sa v roku 1981 znova vrátili do Division One a ďalšie tri sezóny sa umiestnili v prvej desiatke prvej divízie. V sezóne 1985–86 klub dosiahol vôbec najvyššie - tretie miesto v lige; zasluhu na tom mala skupina hráčov známa ako The Boys of 86. V roku 1989 však opäť zostúpili, čo malo za následok Lyallovo vyhodenie.[19] Lyall tak opustil West Ham po 34 rokoch.[20]
West Ham sa vrátili do najvyššej súťaže v sezóne 1990/91, tentokrát pod vedením bývalého hráča menom Billy Bonds. Sezóna v najvyššej súťaži im však vôbec nevyšla a po jednej sezóne sa vrátili naspäť do nižšej súťaže.[21] Výkony ako na hojdačke pokračovali a hneď ďalšiu sezóny boli West Ham naspäť potom čo obsadili druhé miesto v Division 2.[22][23]
V roku 1999 West Ham skončil piaty, čo je ich najvyššia pozícia v elite od roku 1986.[24] Získali tiež víťazstvo v Intertoto Cupe keď porazili francúzsky klub Metz, aby sa kvalifikovali do Pohára UEFA 1999–2000.[25] Výsledky sa však začali zhoršovať a po sérii zlých investícií bol vtedajší manažér Redknapp prepustený.[26] Spolu s ním odišli aj veľké hviezdy - jeho asistent Frank Lampard, čo nevyhnutne znamenalo predaj jeho syna Franka Lamparda mladšieho. keď v lete 2001 nastúpil do Chelsea za 11 miliónov £.[27] Po kolísavých výkonoch nasledujúce roky sa West Ham vrátili naspäť do Premier League v roku 2005.
2005 – 2016
Po návrate do najvyššej divízie skončil West Ham na deviatom mieste.[28] Vrcholom sezóny 2005–06 však bolo finále FA Cupu, kde po nerozhodnom výsledku 3:3[29] s Liverpoolom sa zápas rozhodol až v penaltovom rozstrele. West Ham prehral rozstrel, ale napriek tomu získal vstupenku do nasledujúcej sezóny Pohára UEFA, pretože Liverpool sa už kvalifikoval do Ligy majstrov.
Kontrakty s hráčmi Mascheran a Tevez boli vyšetrované samotnou Premier League kvôli podozreniam z vynechania podrobností o prestupoch z úradných záznamov. Klub bol uznaný vinným a v apríli 2007 bol pokutovaný sumou 5,5 milióna £.[30] West Ham sa vyhol odpočtu bodov, a toto sa nakoniec stalo kritickým pri ich zotrvaní v najvyššej súťaži na konci sezóny 2006-07. West Ham unikol zostupu tým, že vyhral sedem zo svojich posledných deviatich zápasov, vrátane výhry 1:0 nad Arsenalom[31], a v posledný deň sezóny šokujúco porazil novo korunovaného majstra ligy Manchester United 1:0[32]. Gól sezóny strelil argentínčan Carlos Tevez v 45. minúte, vďaka čomu West Ham obsadili 15. miesto.[33]
V sezóne 2007–08 zostal West Ham primerane stabilne v hornej polovici ligovej tabuľky. V poslednom zápase sezóny na ihrisku Boleyn Ground zaznamenal West Ham remízu 2:2[34] proti Aston Ville, čím si zabezpečil desiatu priečku o trojbodový náskok pred Tottenham Hotspur. V porovnaní s predchádzajúcou sezónou to bolo vylepšenie o päť miest, a čo je najdôležitejšie, West Hamu v tejto sezóne nehrozila reálna hrozba vypadnutia.
Alan Curbishley rezignoval na post manažéra klubu 3. septembra 2008.[35] Jeho nástupcom sa stal bývalý útočník Chelsea Gianfranco Zola, ktorý sa 11. septembra 2008 stal prvým klubovým manažérom pochádzaji z mimo Spojeného kráľovstva.[36] V sezóne 2008–09 skončil West Ham na deviatom mieste, čo je vylepšenie o jedno miesto. Zola zostal v tíme do 11. mája 2011.[37]
3. júna 2010 podpísal Avram Grant s tímom štvorročný kontrakt. Forma West Hamu bola však naďalej zlá, keďže tím sa zriedka nachádzal mimo pásma zostupu,[38] Štvrťfinálová výhra v Ligovom pohári 4:0[39] nad Manchestrom United bola v slabej sezóne jediným z mála jasných bodov.[40] Forma West Hamu v Premier League však našťastie neovplyvnila ich formu v dvoch domácich pohároch. Kladivári sa dostali do semifinále Ligového pohára, keď ich s výsledkom 3:1[41] vyradili koneční víťazi Birmingham City a štvrťfinále pohára FA skončilo porážkou 2:1[42] v Stoke City.[43][44]
15. mája 2011 bolo v zápase s Wigan Athletic na štadióne DW potvrdené vypadnutie West Hamu do Championship. Priebeh zápasu bol dramatický, keď West Ham v prvom polčase už v 26. minúte viedol gólmi Demba Ba 0:2. Wigan sa však dostal späť do zápasu a gólom Charlesa N'Zogbiu v 90. minúte zvíťazil 3:2.[45] Po prehre West Ham prepustil manažéra Avrama Granta[46] a 1. júna 2011 bol ako jeho náhradník menovaný Sam Allardyce.[47]
V sezóne 2011–12 skončil klub v Championship s 86 bodmi tretí, čím sa dostal do play-off kde v semifinále porazili Cardiff City s celkovým skóre 5:0.[48][49] Vo finále proti Blackpoolu vo Wembley 19. mája 2012 si West Ham zabezpečil postup do Premier League víťazstvom 2:1 vďaka gólu hráča menom Ricardo Jorge Vaz Té 88. minúte.[50][51]
West Ham pri svojom návrate do Premier League podpísal kontrakt na dobu neurčitú s bývalými hráčmi James Colllinso a George McCartney taktiež si "prenajal" Matta Jarvisa a Andyho Carrolla.[52][53][54] Svoj prvý zápas v sezóne vyhrali 18. augusta 2012 1:0 proti Aston Ville vďaka gólu Kevina Nolana.[55] Vrcholom prvej polovice sezóny bolo domáce víťazstvo 3:1 proti úradujúcemu majstrovi Európy Chelsea z 1. decembra 2012.[56] V rokoch 2013–14 skončil West Ham na 13. mieste v Premier League.[57] Taktiež sa dostali do semifinále Ligového pohára a celkovo prehrali 9:0 s neskoršími víťazmi Manchester City.[58]
V sezóne 2014–15 končil West Ham v Premier League na 12. mieste, čo bolo jedno miesto vyššie ako v predchádzajúcej sezóne. V rokoch 2014 - 2015 sa West Ham stali víťazom Fair Play v Premier League a kvalifikovali sa do Európskej ligy UEFA 2015.
9. júna 2015 bol bývalý hráč West Hamu Slaven Bilić vymenovaný do funkcie manažéra s trojročným kontraktom.[59] Vo štvrtom Bilićovom zápase na čele tímu zvíťazil na Anfielde prvýkrát za 52 rokov, keď zvíťazil nad Liverpoolom 0:3, strelcami boli Manuel Lanzini, Mark Noble a Diafra Sakho.[60] Na konci sezóny skončil West Ham v Premier League na 7. mieste. Tím prekonal v svojej klubovej ére Premier League hneď niekoľko rekordov, napríklad najvyšší počet bodov (62), najvyšší počet gólov v sezóne (65), najmenej prehraných zápasov v sezóne (8) a najnižší počet porážok na cudzom trávniku (5).[61] Táto sezóna bola tiež poslednou sezónou na ihrisku Boleyn Ground a končí sa tak 112-ročné pôsobenie na tomto štadióne.
Od 2016
Na konci ťažkej prvej sezóny na londýnskom štadióne skončil tím na 11. mieste a musel sa vyrovnať s odchodom hviezdneho hráča Dimitriho Payeta. Nasledujúcu sezónu však mal tím zlý úvod, keď vo svojich úvodných 11 zápasoch zaznamenal iba dve víťazstvá. Po domácej porážke 4:1 s Liverpoolom skončil 6. novembra 2017 Bilić na pozícií manažéra. Na jeho miesto nastúpil bývalý šéf Sunderlandu David Moyes, ktorý mal zmluvu do konca sezóny. Tím po zvyšok sezóny bojoval s nekonzistentnou formou, ale podarilo sa mu vyhnúť vypadnutiu a obsadiť 13. miesto. Moyesovi nebola ponúknutá nová zmluva.[62]
Dňa 22. mája 2018 klub vymenoval bývalého šéfa Manchestru City Manuela Pellegriniho za nového manažéra s trojročným kontraktom.[63] Vo svojej prvej sezóne skončili kladivári na 10. mieste, opäť však trpeli nekonzistentnou formou. Po zlej prvej polovici nasledujúcej sezóny bol Pellegrini v decembri 2019 prepustenýkeď tím bol len jeden bod nad pásmom zostupu. Jeho posledným zápasom bola domáca prehra s Leicestrom City 2:1.[64] Na jeho miesto nastúpil opäť David Moyes.[65]
Sezónu 2019/20 prerušila pandémia COVID-19, po obnovení súťaže skončil West Ham na 16. mieste s 5 bodovou rezervou na zostupovú zónu a David Moyes tak mohol pokračovať na svojom poste hlavného manažéra.[66] Pandémiou COVID-19 poznačenú sezónu 2020/21 začal tím dvoma prehrami a po 14 tich kolách sa nachádzal uprostred tabuľky na desiatej priečke.
Hooligans
Prepojenie West Hamu s organizovaným futbalovým násilím začína v roku 1960 so založením skupiny The Mile End Mob (pomenované podľa jednej z najhorších časti East Endu).[67] Od roku 1970 do 1980 nastáva zlatá doba Hooligans vo Veľkej Británii, a fanúšikovia West Hamu sa stávajú známymi pre svoje konflikty s políciou a fanúšikmi ostatných tímov.[68]
Inter City Firm bola jednou z prvých takzvaných "Casuals". Policajnému dohľadu polícia oblečením minimálne súvisiacim s futbalom, a využívaním vlakov Inter City - na rozdiel od väčšiny fanúšikov využívajúce lacné, strážené vlaky určené pre futbalových fanúšikov. Od roku 1990 sa vďaka sofistikovanej technike a policajnému dohľadu znížila miera násilia, ale intenzívne súperenie s Millwall, Chelsea a ďalšími významnými tímami pokračuje.[68]
Štadión
Do roku 2016 hral West Ham svoje domáce zápasy na štadióne Boleyn Ground, v Newhame vo východnom Londýne. Kapacita Boleyn Ground bola 35 016 divákov[69] a štadión bol domovom West Hamu od roku 1904.
Bývalý predseda predstavenstva Eggert Magnússon jasne vyjadril svoje ambície, aby sa West Ham po letných olympijských hrách v roku 2012 presťahoval na olympijský štadión. Túto túžbu vyjadrili aj súčasní predsedovia Gold a Sullivan, keď prevzali kontrolu nad klubom a vyhlásili, že to považujú za logický krok pre klub a vládu pretože štadión sa nachádza vo štvrti Newham.
Vo februári 2010 ale britský minister pre olympijské hry uviedol, že West Ham štadión nedostane a namiesto toho sa bude využívať na atletiku.[70]
17. mája 2010 West Ham a Newham London Borough Council predložili formálny plán spoločnosti Olympic Park Legacy Company na využitie olympijského štadióna po letných olympijských hrách v roku 2012. Predložený návrh zahŕňal štadión kapacitou 60 000 miest na sedenie, ktorý by si zachoval súťažnú atletickú dráhu. Návrh privítal predseda britskej atletiky Ed Warner.[71]
3. marca 2011 návrh West Hamu na prevzatie Olympijského štadióna po skončení olympijských hier formálne schválila britská vláda a vtedajší starosta Londýna Boris Johnson.
22. marca 2013 bolo oznámené, že West Ham podpísal 99-ročný prenájom olympijského štadióna a vláda súhlasila s vložením jedného milióna libier na náklady na prestavbu areálu. Plán klubu bol presťahovať sa na štadión pred začiatkom sezóny 2016/2017.[72] Priaznivci konkurenčných klubov (Arsenal, Chelsea a Tottenham) sa dožadovali vyšetrovania udelenia prenájmu štadióna West Hamu a tvrdili, že West Ham dostal nespravodlivú výhodu. V septembri 2015 však vláda takéto vyšetrovanie odmietla.[73]
