Vasilij Semionovič Grossman
ruský spisovateľ, publicista
Osobné informácie
Rodné meno	Iosif Solomonovič Grossman
Narodenie	12. december 1905
	Berdičev, Ruské impérium (dnes Ukrajina)
Úmrtie	14. september 1964 (58 rokov)
	Moskva, Sovietsky zväz
Alma mater	Moskovská štátna univerzita
Rodičia	Semion Osipovič Grossman Jekaterina Saveľevna Grossmanová
Dielo
Žánre	román, reportáž, poviedka
Témy	Druhá svetová vojna
Významné práce	Posledná hranica Život a osud
Odkazy
	Vasilij Semionovič Grossman (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Vasilij Semionovič Grossman (rus. Василий Семёнович Гроссман, vlastným menom Iosif Solomonovič Grossman; * 12. december 1905 Berdyčiv – † 14. september 1964 Moskva) bol ruský spisovateľ a publicista. Vyštudoval matematicko-fyzikálnu fakultu Moskovskej univerzity. Pracoval ako chemický inžinier, od druhej polovice 30. rokov sa venoval profesionálnej literárnej činnosti.

Život

Narodil sa v mestečku Berdyčiv (rusky: Бердичев), na Ukrajine ako Iosif Solomonovič Grossman' do osvieteneckej rodiny židovského intelektuála. Napriek jeho pôvodu sa mu nedostalo tradičného židovského vzdelania a v dospelosti ovládal v jazyku jidiš len pár slov. Jeho ruská pestúnka mu zmenila meno Josia na ruské Vasia. Týmto menom ho začala volať aj celá ostatná rodina. Grossmanov otec bol sociálnym demokratom a pripojil sa k menševikom. Mladý Vasilij Grossman podporoval ruskú revolúciu roku 1917.

Už počas štúdií na Moskovskej univerzite začal písať krátke poviedky. V literárnych aktivitách pokračoval, aj keď po štúdiu začal pracovať ako chemický inžinier v Doneckej panve. Jeho prvú uverejnenú poviedku, "V meste Berdyčev" (В городе Бердичеве), si všimol Maxim Gorkij aj Michail Bulgakov. Obaja ho povzbudili do ďalšej tvorby. Na základe tejto poviedky v roku 1967 natočil režisér Alexander Askoľdov film "Komisárka". Film sa kvôli zákazu dostal do kín až koncom 80. rokov (v októbri 1990) a získal vysoké uznanie.

V polovici roku 1935 prestal Grossman pracovať ako chemický inžinier a naplno sa začal venovať písaniu. Do roku 1936 uverejnil dve zbierky poviedok a v roku 1937 sa stal členom Zväzu spisovateľov ZSSR (CCCP). V období veľkých čistiek boli viacerí jeho priatelia zatknutí. Zatkli aj jeho manželku. Celé mesiace písal Grossman žiadosti na úrady, aby dosiahol prepustenie svojej ženy, čo sa mu podarilo až v roku 1938.

V roku 1941, po prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom, zostala jeho matka v meste Berdyčiv. Mesto bolo 7. júla 1941 obsadené postupujúcimi nemeckými jednotkami. Skutočnosť, že sa nepodarilo Grossmanovi matku dostať včas do Moskvy ho prenasledovala po celý život. 15. septembra 1941 jeho matku Jekaterinu Saveľevnu Grossmanovú, spolu s viac ako 20 000 až 30 000 ďalšími židovskými obyvateľmi Berdyčiva zavraždili.

Grossman bol oslobodený od povinnosti narukovať. Krátko po vypuknutí vojny sa dobrovoľne prihlásil na front, na ktorom strávil viac ako 1000 dní. Začiatkom augusta 1941 sa stal vojnovým korešpondentom pre populárny časopis Červenej armády s názvom Červená hviezda (Krasnaja zvezda). Za krátky čas sa zásluhou nielen svojho spisovateľského talentu, ale aj vďaka snahe dozvedieť sa a opísať "nenašminkovanú tvár vojny", ktorá ho mnohokrát privádzala do životu nebezpečných situácií, stal jedným z najpopulárnejších vojnových korešpondentov v Sovietskom zväze. Opísal významné vojnové udalosti, medziiným bitku o Moskvu, bitku o Stalingrad, bitku v Kurskom oblúku, operáciu Bagration a bitku o Berlín. Okrem vojnových reportáží vyšli v tomto období aj jeho romány, ako napríklad Ľud nesmrteľný (Народ бессмертен). Grossman sa v tomto období stal vojnovým hrdinom Sovietskeho zväzu. Román Stalingrad (1950), neskôr premenovaný na Spravodlivá vec (За правое дело) napísal na základe svojich zážitkov počas obliehania Stalingradu.

Medzinárodné uznanie Grossmanovi nepriniesli jeho vojnové reportáže, ale publikácia Čierna kniha a jeho veľký román Život a osud (Жизнь и судьба, 1959).

Grossmanove podrobne zdokumentované opisy vyvraždenia židov na Ukrajine, v Bielorusku a v Poľsku, nacistického vyhladzovacieho tábora v Treblinke a koncentračného tábora Majdanek patrili k prvým očitým svedectvám - už v roku 1943 - vyvražďovania európskeho židovského obyvateľstva (holokaust). Jeho článok Treblinské peklo z roku 1944 sa stal súčasťou dokumentácie obžaloby v Norimberskom procese.

Nevydanie publikácie Čierna kniha, ktorú na podnet Alberta Einsteina spracoval Židovský antifašistický výbor (po rusky: Еврейский Антифашистский Kомитет, skratka EAK) otriaslo Grossmanovou lojalitou v sovietsky systém. Najskôr nariadili cenzori zmeny v texte, ktoré zakryli špecifický antižidovský charakter masových vrážd a zmenšili úlohu Ukrajincov, ktorí slúžili ako policajti pod velením nacistov, v týchto masakroch. Úlohu vydať Čiernu knihu prevzal Grossman po Iljovi Erenburgovi. V roku 1948 bola dokončená v tlačiarni sadzba publikácie a začala sa publikácia tlačiť. Po vytlačení 33 tlačiarenských hárkov (zo 42) boli na príkaz úradov všetky natlačené hárky zničené a sadzba bola zlikvidovaná. Rukopis publikácie neskôr slúžil ako materiál v politických procesoch proti Židovskému antifašistickému výboru.

Počas Grossmanovho života, vzhľadom na sústavné prenasledovanie Grossmana štátnymi orgánmi, mu vydali v Sovietskom zväze len zopár diel.

Dielo

Začínal ako spisovateľ verný oficiálnej línii vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Bol na najlepšej ceste stať sa uznávaným sovietskym spisovateľom. V roku 1934, po uverejnení poviedky "V meste Berdyčev" otvoril Maxim Gorkij vyštudovanému chemikovi cestu do profesie spisovateľa. Skúsenosti z druhej svetovej vojny, katastrofa európskych židov, mnohé osudy, ktorých bol ako korešpondent armádneho časopisu Krasnaja zvezda (Červená hviezda) svedkom, zmenili jeho život od základu. Stal sa neúplatným kronikárom svojej doby.

Osudom revolučnej generácie po roku 1917 sa venoval v trojdielnej ságe Stepan Koľčugin (1937, 1939, 1940).

Od roku 1941 pôsobil ako osobitný spravodajca novín Červená hviezda. Zúčastnil sa bojov o Stalingrad. Z tohto obdobia pochádza novela Ľud nesmrteľný (1942) a množstvo reportáží, čŕt, poznámok a fejtónov, ktoré boli súhrnne publikované v knihách Roky vojny, Stalingrad, Stalingradská bitka, Život a Treblinské peklo.

Vrcholným dielom Grossmanovej tvorby sú knihy Posledná hranica a Život a osud, nazývaná aj Stalingradská dilógia. Prvá kniha "Posledná hranica" vyšla v roku 1952, kým druhá, dokončená v roku 1960, bola publikovaná až o mnoho rokov neskôr, v roku 1980.

Rukopis jeho knihy Život a osud, druhá časť epického diela o nemecko-sovietskej vojne, v roku 1961 zhabali štátne orgány. O tri roky neskôr Vasilij Grossman zomrel. Ruský originál vyšiel po prvýkrát v roku 1980 vo Švajčiarsku a bol preložený do mnohých jazykov. Nemecký spisovateľ Heinrich Böll označil túto knihu za "vynikajúce dielo". "Je to kozmos, ktorý musíte čítaním spoznať." povedal o knihe Heinrich Böll. Tento takmer 1000 stranový Grossmanov epos sa často označuje za "Vojnu a mier" 20. storočia. V podstate v tomto kozmose, svete nie sú žiadne pestré opisy vojnových akcií, bitiek a bojov. Boj o Stalingrad je síce stredobodom udalostí, ale nie najdôležitejším aspektom románu. Vasilij Grossman reflektoval predovšetkým vražedný totalitarizmus svojej epochy. Z toho dôvodu zaujíma toto dielo miesto hneď po boku Orwelovho "1984 a Solženicynovho "Súostrovia Gulag".

V rokoch 1955 až 1963 pracoval na filozofickej novele Panta rhei, ktorú je možné pokladať aj za ideový koncept Stalingradskej dilógie. Prvý raz bola publikovaná až v roku 1988.

• Ľud nesmrteľný (1942)
• Treblinské peklo (1946)
• Vsjo tečot (Panta rhei) (1963)
• Život a osud (Žizň i suďba) - (1960), v slovenskom preklade vyšlo najprv v roku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, preklad Igor Otčenáš, potom v druhom vydaní v roku 2008, Bratislave: Ikar, ISBN 978-80-551-1802-4

Externé odkazy

• Grossmanove diela (po rusky)
• sovlit.com - Encyclopedia of Soviet Writers (po anglicky)