Ivan Korčok
slovenský diplomat a politik
Korčok v roku 2022
16. minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade 1. apríl 2021 – 13. september 2022
Prezident	Zuzana Čaputová
Premiér	Eduard Heger
Jaroslav Naď ad interim Rastislav Káčer
14. minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade 8. apríl 2020 – 25. marec 2021
Prezident	Zuzana Čaputová
Premiér	Igor Matovič
Richard Sulík ad interim Jaroslav Naď ad interim
Bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch
V úrade 17. september 2018 – apríl 2020
Prezident	Andrej Kiska Zuzana Čaputová
Peter Kmec Radovan Javorčík
Bývalý štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
V úrade 2015 – 2018 2002 – 2005
Bývalý splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade Európskej únie
V úrade 2015 – 2017
Bývalý stály predstaviteľ Slovenska pri Európskej únii
V úrade 2009 – 2015
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Nemecku
V úrade 2005 – 2009
Ján Foltín Igor Slobodník
Bývalý vedúci delegácie pre prístupové rokovania do NATO
V úrade 2003 – 2003
Biografické údaje
Narodenie	04.04.19644. apríl 1964 (60 rokov) Banská Bystrica ČSSR
Alma mater	Ekonomická univerzita v Bratislave, Inštitút medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave
Vierovyznanie	Evanjelická cirkev augsburského vyznania[1]
Odkazy
Ivan Korčok na ivankorcok.sk
	Ivan Korčok (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Ing. Ivan Korčok (* 4. apríl 1964, Banská Bystrica)^[2] je slovenský diplomat a politik. Od apríla 2020 do septembra 2022 bol ministrom zahraničných vecí SR vo vláde Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Predtým pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v Spojených štátoch a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

V marci 2020 bol ako nominant strany Sloboda a Solidarita navrhnutý na ministra zahraničných vecí, pričom do tejto funkcie bol vymenovaný 8. apríla 2020 prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou.^[3] 25. marca 2021 podal demisiu a jeho funkciou bol poverený minister obrany Jaroslav Naď.^[4] Vo vláde Eduarda Hegera sa opäť stal ministrom zahraničných vecí.

13. septembra 2022 bola prijatá jeho demisia prezidentkou Čaputovou, a v ten istý deň z ministerstva a z vlády odišiel. Nahradil ho Rastislav Káčer.^[5]

30. augusta 2023 oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách 2024.

Životopis

Prvé dva roky strednej školy absolvoval v Banskej Bystrici, kde začal hrávať volejbal. Potom čo ho objavili tréneri zo Slávie UK, chceli aby prestúpil do volejbalovej triedy na Gymnázium Bilíkova v Bratislave.^[6] V rokoch 1983 – 1987 študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave vnútorný obchod a v rokoch 1991 – 1995 absolvoval postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave.^[2]

Pôsobenie v diplomatickom zbore

V roku 1992 začal pôsobiť na vtedajšom Ministerstve medzinárodných vzťahov SR, v rokoch 1993 až 1996 bol 2. tajomníkom veľvyslanca v nemeckom Bonne. V rokoch 1996 až 1997 bol hovorcom Ministerstva zahraničných vecí, v rokoch 1997 až 1998 pôsobil v Odbore analýz a plánovania. Na veľvyslanectve vo Švajčiarsku pôsobil v rokoch 1998 až 1999 ako radca a Chargé d’affaires. V rokoch 1999 až 2001 bol zástupcom slovenskej misie pri NATO. V rokoch 2001 až 2002 pôsobil opäť na Ministerstve zahraničných vecí, ako generálny riaditeľ Sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky.^[2]

V rokoch 2002 až 2005 bol štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí, zároveň 2002 – 2003 členom Európskeho konventu a v roku 2003 vedúcim delegácie pre prístupové rokovania do NATO.^[2] Ministrom zahraničných vecí bol vtedy Eduard Kukan.^[7]

Veľvyslanec Slovenska

Ako veľvyslanec v Nemecku pôsobil v rokoch 2005 až 2009.^[2] Jeho predchodcom bol Ján Foltín (1998 – 2005) a nástupcom Igor Slobodník (2010 – 2015).^[8] Následne bol v rokoch 2009 – 2015 stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii. V rokoch 2015 až 2017 bol splnomocnenec vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ, v rokoch 2016 až 2017 bol ako ministre délégué poverený zastupovať Slovensko pri vykonávaní predsedníctva v Rade Európskej únie. Od roku 2015 do augusta 2018 bol zároveň opäť štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí.^[2] Ministrom bol Miroslav Lajčák, Korčok sa však do straníckej politiky SMERu nezapájal.^[7]

Za veľvyslanca v Spojených štátoch bol vymenovaný prezidentom Andrejom Kiskom 28. augusta 2018.^[9] 17. septembra Korčoka prijal americký prezident Donald Trump. Korčok sa stal siedmym veľvyslancom v Spojených štátoch, jeho predchodcom bol od roku 2012 Peter Kmec.^[10] V septembri 2018 získal Českú a slovenskú transatlantickú cenu za dlhoročné úsilie o podporu transatlantických vzťahov.^[11]

V októbri 2020 ako minister zahraničných vecí oznámil, že novým veľvyslancom sa stane Radovan Javorčík, doterajší veľvyslanec Slovenska pri NATO.^[12]

Minister zahraničných vecí

Po parlamentných voľbách vo februári 2020 bol stranou SaS navrhnutý do funkcie ministra zahraničných vecí.^[7] Korčok sa nezúčastnil vymenovania vlády, po návrate z USA musel absolvovať 14 dní v povinnej karanténe kvôli pandémii ochorenia COVID-19.^[13]

Počas druhej koaličnej krízy volebného obdobia 2020 – 2024 sa postavil za stranu SaS, ktorá ho nominovala, a spolu s Máriou Kolíkovou, Richardom Sulíkom a Branislavom Gröhlingom podal demisiu, ktorú prezidentka Zuzana Čaputová prijala a na post ministra zahraničných vecí vymenovala Rastislava Káčera.^[5] Keďže Korčok nemal neuplatnený mandát v Národnej rade, nestal sa poslancom.

Kandidatúra za prezidenta

Ivan Korčok v roku 2023 ešte pred rozhodnutím prezidentky Zuzany Čaputovej nekandidovať v prezidentských voľbách 2024 odmietol, že by kandidoval za prezidenta, ak by sa o úrad chcela pokúsiť Zuzana Čaputová opäť.^[14] Po tom, čo Zuzana Čaputová odmietla znovu kandidovať na post prezidenta Slovenskej republiky sa Korčok vyjadril, že zváži svoju kandidatúru na prezidenta, aj keď s rozhodnutím Čaputovej znovu nekandidovať nerátal, jej dôvodom rozumel.^[15] 30. augusta 2023 na tlačovej konferencii v Banskej Bystrici oznámil svoju kandidatúru na prezidenta.^[16]

Kandidoval ako nezávislý kandidát, podporu dostal od strany Sloboda a Solidarita, ktorá ho vo vláde Igora Matoviča v roku 2020 nominovala na post ministra zahraničných vecí, ako aj strany Progresívneho Slovenska, ktorá zasa nominovala Zuzana Čaputovú ako kandidátku na prezidentku v prezidentských voľbách v roku 2019.^[17][18] Jeho kandidatúru podporili aj strany KDH^[19], Demokrati^[20], MODRÍ – ES, MOST – HÍD^[21], OKS^[22], ODS^[23], DS^[24] a Zmena zdola.^[25]

19. januára 2024 odovzdal do Národnej rady SR petíciu s vyše 40-tisíc podpismi občanov na jeho prezidentskú kandidatúru.^[26] 23. januára prijal predseda NR SR jeho kandidatúru na funkciu prezidenta Slovenskej republiky.^[27] Počas volebnej kampane sa v prieskumoch verejnej mienky stal jedným z najsilnejších kandidátov na prezidenta a držal sa na druhom mieste za Petrom Pellegrinim.^[28]

23. marca v prvom kole prezidentských volieb získal 958 393 hlasov^[29] (42,51 %), čím sa stal víťazom nad Petrom Pellegrinim, ktorý získal 37,02 % hlasov.^[30]V druhom kole prehral so ziskom 46,87%.

Referencie

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ivan Korčok

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálny web
• Spravodajstvo týkajúce sa Ivana Korčoka na portáli Teraz.sk TASR
• Spravodajstvo týkajúce sa Ivana Korčoka na portáli agentúry SITA