Giuseppe Conte
58. Predseda rady ministrov Talianska
V úrade 1. jún 2018 – 13. február 2021
Prezident	Sergio Mattarella
Paolo Gentiloni Mario Draghi
Biografické údaje
Narodenie	08.08.19648. august 1964 (59 rokov) Volturara Appula, Taliansko
Politická strana	nezávislý
Alma mater	La Sapienza
Národnosť	talianska
Vierovyznanie	katolícke
Rodina
Manželka	Valentina Fico (rozvedení)
Deti	1
Odkazy
	Giuseppe Conte (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Giuseppe Conte (* 8. august 1964, Volturara Appula, Taliansko) je taliansky právnik a štátnik.^[1] Politicky patrí k nezávislým, ale má blízko k Hnutiu 5 hviezd – (M5S). Od 1. júna 2018 do 13. februára 2021 bol predsedom Rady ministrov Talianskej republiky.

Narodil sa v Apúlii, študoval právo v Ríme na univerzite La Sapienza a stal sa univerzitným profesorom občianskeho práva.^[1] V roku 2013 sa stal členom „Rady justičnej administratívy“.

Počas volebnej kampane pre všeobecné voľby v 2018 hnutie M5S oznámilo, že bude menovaný ministrom pre verejnú administratívu, ak vyhrá strana M5S. Dovtedy verejnosti neznámy, Conte sa stal nakoniec prezidentom „Rady aliancie medzi M5S a stranou Liga severu“. Pôvodne bol pre túto funkciu zamietnutý po nedorozumení s prezidentom republiky o výbere ministra pre ekonomiku.

Berie na seba eurokritický diskurz strán jeho väčšiny, je v opozícii voči Európskej komisii čo sa týka jeho návrhu rozpočtu na rok 2019 a spochybňuje európske kroky v oblasti riadenia migračných tokov. V auguste 2019 rezignoval po vnútorných rozporoch väčšiny a potom na žiadosť viceprezidenta Rady Matteo Salviniho kvôli usporiadaniu predčasných volieb a v rámci dohody medzi M5S a Demokratickou stranou (PD) zostavil novú exekutívu.

Giuseppe Conte sa narodil vo Volturara Appula, v obci s 500 obyvateľmi situovanej v južnom regióne Apúlia. Jeho otec je funkcionár na miestnom úrade a matka učiteľka.^[2]

Je rozvedený a je otcom jedného syna narodeného v 2007. Je katolíckeho vierovyznania. Operácia menisku ho pripravila o kariéru profesionálneho futbalistu. Je podporovateľom tímu AS Roma.

V roku 2019 priznal ročný príjem vo výške jeden milión eur.

Giuseppe Conte vyštudoval na Univerzite rímskych štúdií La Sapienza.Študoval na právnickej fakulte, kde formuloval tézu o autorite Giovanniho Battistu Ferriho, ktorému sa stal asistentom. Na La Sapienza bol menovaný profesorom^[3]. Tiež bol profesorom občianskeho práva na univerzite vo Florencii^[4] a zástupcom profesora na univerzite LUISS v Ríme.^[5] Študoval aj na Università di Malta (1997), Facoltà di Economia dell'Università "S. Pio V" di Roma (v rokoch 2002-03 a 2003-04), na Facoltà di Giurisprudenza dell'Università di Sassari (v rokoch 1997-98 a 1999-00).^[1]

18. septembra 2013 bol zvolený za člena Prezidentskej rady justičnej administratívy (CPGA) Komorou poslancov na návrh M5S. Bol menovaný jej viceprezidentom.

Pracoval ako štipendista pri Národnej rade pre výskum v rokoch 1992 – 1993. Oznámil, že pôsobil na univerzite Yale v 1992^[6] ako hosťujúci profesor, na univerzite Duquesne v Pittsburghu v 1992, na jazykovej škole Internationales Kulturinstitut vo Viedni v 1993, na univerzite v Paríži v roku 2000, jeden mesiac na Girton College na Cambridge^[7] v 2001 a na univerzite v New Yorku v 2008 a 2009, kde študoval súkromne ako právnická osoba počas prázdnin v knižnici^[8]. Riadil aj knižnú zbierku u vydavateľa Laterza o svojich učiteľoch práva. Je členom asociácie Association Henri-Capitant.

Giuseppe Conte sa zblížil so stranou M5S v roku 2018. Má ľavičiarske zmýšľanie. V roku 2013 riadil Hnutie 5 hviezd Luigi Di Maio a tento navrhol Contemu, že ho bude podporovať pri vstupe do Rady justičnej administratívy, ale Conte mu naznačil, že nebude hlasovať za M5S a že sa necíti byť blízkym (k M5S).

Zároveň, počas volebnej kampane pre všeobecné voľby v roku 2018 bol prítomný ako budúci minister pre Verejnú administratívu v možnej vláde riadenej Di Maiom. Stretli sa spolu pri predstavovaní projektu strany v tejto oblasti. Tiež sa zaviazal zjednodušiť normatívny rámec, bojovať proti hypertrofii štandardov a požadoval súpis všetkých existujúcich pravidiel s cieľom zrušiť zákony, ktoré sa považujú za nepotrebné.

V máji 2018, dva mesiace pred voľbami, je navrhnutý stať sa predsedom Rady ministrov Talianska, v čele koalície M5S a Ligy severu – (tal. Lega). Tento návrh sa objavuje po dvoch rozhovoroch medzi prezidentom republiky Sergiom Mattarellom na jednej strane a Luigim Di Maiom a Matteo Salvinim, vedúcimi predstaviteľmi M5S a Ligy severu, na druhej strane.

22. mája na návrh urobený dvoma víťazmi volieb prezident republiky oznamuje, že si berie čas na rozmýšľanie a poradu s predsedom Komory poslancov Robertom Ficom a predsedkyňou senátu Mariou Elisabettou Casellatiovou, spochybniac tak budúcu samostatnosť nového predsedu Rady v politike v súvislosti s ťažkosťami zvolených strán s varovaním Európskej komisie proti možným rozpočtovým sklzom.

Nakoniec bol poverený Mattarellom 23. mája sformovať vládu, čo prijal s výhradou. Oznámenie zloženia vlády sa udialo teda 25. mája, ale tento dátum bol vzápätí zrušený kvôli nedorozumeniam o jej zostavovaní.

Mattarella – ako ústavný garant európskych zmlúv – bol proti nominácii euroskeptika Paola Savonu na úrad ministra ekonomiky a financií. Čeliac opozícii prezidenta v tejto otázke sa Conte zriekol svojho mandátu a odmietol zložiť vládu 27. mája. Po tomto odmietnutí hlava štátu zverila mandát Carlovi Cottarellimu, bývalému kádru FMI, aby technicky zložil vládu. Ako reakciu na to Luigi Di Maio pohrozil, že požiada o odvolanie prezidenta republiky.

Vytvorenie novej vlády bolo zmrazené a Di Maio oznámil možnosť kompromisu s prezidentom s výhľadom na sformovanie vlády. Dodal, že jeho spojenec Salvini sa staval voči požiadavke zosadenia Mattarellu nepriaznivo. 31. mája strany M5S a Liga severu konečne oznámili súhlas k sformovaniu vlády z ich dvoch politických zoskupení. Cottarelli večer odmietol vytvoriť vládu. Koalícia vymenovala teda znovu Conteho, aby riadil vládu, Matarrella to prijal.

1. júna 2018 zložil prísahu premiéra.^[9] Zahraničnou aj talianskou tlačou bol predstavovaný ako prvý populistický premiér v západnej Európe. Po vypočutí Giuseppe Conteho pred Senátom Republiky 5. júna 2018 vláda dostala dôveru 171 hlasmi za, 117 proti a 25 sa zdržalo. Na ďalší deň dostala dôveru Komora poslancov s 350 hlasmi za, 236 proti a 35 sa zdržalo.

Hlasovanie o dôvere bola príležitosť pre Giuseppe Conteho predstaviť program zmien vypracovaný stranami M5S a Ligou severu. Vyhlásil, že „Európa je náš dom“, apeloval na EÚ, aby sa stala silnejšou a spravodlivejšou. Vyjadril sa hlavne o otázke migrácie naznačiac, že riadenie toku bolo doteraz neúspešné, pretože Európa umožnila sebecké zatváranie sa mnohých štátov, ktoré odložili náklady a ťažkosti . Vysloviac sa priaznivo o automatických systémoch povinnej repatriácie žiadateľov o azyl, naznačil svoju vôľu urobiť koniec s imigračným „biznisom“, ktorý sa rozšíril bezhranične v tieni falošnej solidarity. V oblasti ekonomiky usudzuje, že verejný dlh Talianska – druhý najdôležitejší v eurozóne po Grécku – je plne podporovateľný, no pripúšťa, že by sa mal obmedziť, ale s rastom a nie s úspornými opatreniami. Taktiež sa zaväzuje znižovať dane, zvyšovať sociálnu pomoc a znižovať priepasť medzi hospodárskym rastom Talianska a hospodárskym rastom EÚ.

Hoci nie je prvým šéfom exekutívy technicky, je prvým predsedom Rady, ktorý nemá žiadne skúsenosti s vládnym alebo administratívnym riadením.

3. júna 2019, zatiaľčo sa začali objavovať nezhody medzi dvoma stranami, Conte pohrozil demisiou, ak nezhody budú pretrvávať. 8. augusta pokračovali nedorozumenia medzi politickými blokmi koalície a Salvini požiadal o predčasné parlamentné voľby. Giuseppe Conte oznámil svoju demisiu 20. augusta 2019^[10] a vyjadril mienku, že jeho minister vnútra koná v osobnom politickom záujme, čím kompromituje všeobecný záujem.

O osem dní neskôr „Hnutie piatich hviezd” a „Demokratická strana” oznamujú prezidentovi republiky, že našli zhodu, pre ktorú Conte prijme mandát na formovanie vlády na dlhý termín bez toho, aby uskutočnil program prerozdelenia ministerských kresiel. Následne Conteho nová vláda dostala dôveru parlamentu 10. septembra 2019.^[11][12]

10. septembra 2019 bol pozvaný do Kvirinálskeho paláca hlavou štátu, aby mu bolo oznámené, že prezident súhlasí s mandátom pre Conteho. Giuseppe Conte svoju misiu ustanovenia novej vlády prijal v súlade s tradíciou. Prísaha jeho vlády sa potom očakávala do siedmich dní.

Navrhol plán nového humanizmu, aby sa Taliansko stalo spravodlivejším, konkurencie schopnejším, solidárnejším, inkluzívnejším, aby pracovalo na oživení hospodárstva a obnove krajiny, ktorú si zaslúži, a vedúcej úlohy v Európe pri súčasnom rešpektovaní multilateralizmu. Podľa denníka La Reppublica, Conte vyšiel z tejto politickej krízy posilnený pochopiac svoju vlastnú hru počas pádu svojho kabinetu potom, ako sa stiahol na jeden rok za svojich koaličných partnerov.

Conte oznámil, že hodlá podať demisiu 26. januára 2021 do rúk prezidenta Mattarellu^[13]. Conte stratil koaličného partnera Mattea Renziho, ktorý vystúpil z koalície so svojou malou ale rozhodujúcou stranou Viva Italia. 26. januára Giuseppe Conte odstúpil z funkcie premiéra^[14]. Prezident Mattarella ho požiadal, aby opätovne zložil novú vládu, čo Conte prijal^[15].

Giuseppe Conte sa zúčastnil v júni 2019 na samite krajín juhu v rámci EÚ na Malte. 22. októbra 2018 Conte oznámil, že Taliansko nezmení svoj rozpočet pre rok 2019 napriek nerešpektovaniu európskych kritérií pre znižovanie verejného dlhu predložených Európskou komisiou (táto žiada od krajiny ušetriť 4 miliardy eur navyše k už poskytnutým 7,5 miliardám).^[16] V decembri 2018 Európska únia začala sankčné konanie proti Taliansku.

Nakoniec talianska vláda súhlasila s tým, že odloží na šesť mesiacov vytvorenie univerzálneho príjmu, ktoré navrhuje M5S, a zníženie zákonného veku odchodu do dôchodku, ktorý obhajuje strana Lega. Zákon o financiách pre rok 2019 predvídal tiež verejný deficit 2,0 % (oproti 2,4 % počiatočných) a rast o 1 % (oproti 1,5 % predpokladu). 29. decembra talianski poslanci odsúhlasili tento nový rozpočet.

12. februára 2019 sa predstavil pred Európskym parlamentom, aby tam mal prejav, v ktorom kritizuje oligarchickú Európsku úniu a elity, ktoré žiada, aby spočítali úroky ľudí. Odsudzuje úsporné opatrenia a verí, že hospodárstvo má prednosť pred politickou mocou a preto predstavuje svoj vládny program ako najväčší plán štrukturálnych reforiem, aký kedy vznikol. Volá po obnovení solidarity v oblastiach fiškality a imigrácie: podľa neho, Európa je pokrytecká v tejto poslednej otázke, hlavne preto, že systém repatriácie migrantov nefunguje. Odhaduje, že členské štáty nemusia mať strach z konfliktu.

V oblasti medzinárodných vzťahov namieta proti uznaniu Juana Guaidóa ako prezidenta Venezuely z dôvodu, že nevyhral slobodné voľby, a žiada, aby EÚ pokračovala v dialógu s Čínou a Ruskom.

Blízky strane M5S ale bez politickej nálepky, je oceňovaný menovite pre svoj štýl a talent zmierovateľa. Politológ Francesco Galietti naznačuje v októbri 2018, štyri mesiace po nástupe do funkcie, že Conte, ktorého nikto nepoznal, si vytvoril pozíciu, aby mohol hrať kľúčovú úlohu. V tomto čase prieskum „Ipsos“ zistil, že mal 67 % kladných hlasov, čo je o 10 % viac ako hlasov Mattea Salviniho a o 15 % viac Luigiho Di Maia. Anketa o názoroch od „Institut Ipsos“ zverejnená v denníku Corriere della Sera počas krízy v roku 2019 – týždeň po Conteho demisii – ukazuje, že 52 % Talianov má o ňom dobrú mienku, čo predstavuje pokles o štyri body v porovnaní s predchádzajúcim prieskumom a ktorý sa vysvetľuje zmenou názorov voličov Ligy severu o ňom. Salvini, ktorý získal hodnotenie popularity 51 %, stratil 15 podporných bodov na 36 %, zatiaľ čo Luigi Di Maio a Nicola Zingaretti stagnovali na 30 a 23 %, výber vlády zjednocujúcej dva politické tábory bol podporovaný len 20 % respondentov.^[17]

Giuseppe Conte napísal a vydal ako autor a spoluautor 30 odborných publikácií. Zoznam sa nachádza na stránke Associacione di civilisti italiani.^[1] napríklad:

• La simulazione del matrimonio nella teoria del negozio giuridico, Padoue, CEDAM, 1999 (ISBN 88-13-22006-5)^[18]
• Dir. avec Vincenzo Vigoriti (préf. Guido Alpa (it)), Futuro, giustizia, azione collettiva, mediazione, Turin, Giappichelli, 2010 (ISBN 978-88-348-9840-6).^[19]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Giuseppe Conte

Politický portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Giuseppe Conte na francúzskej Wikipédii a Giuseppe Conte na talianskej Wikipédii.