Bill Durnan
Štátna príslušnosť	Kanada
Narodenie	22. január 1916, Toronto, Ontário, Kanada
Úmrtie	31. október 1972 (56 rokov), North York, Ontário, Kanada
Pozícia	brankár
Lapačka	obojručný
Výška a váha	184 cm, 86 kg
Hral za	Montreal Canadiens
Aktívna činnosť	1943 – 1950
Sieň slávy: od roku 1964
Portál o ľadovom hokeji  Biografický portál

William Ronald Durnan (* 22. január 1916, Toronto, Ontário, Kanada – † 31. október 1972, North York, Ontário, Kanada) bol kanadský hokejový brankár, ktorý odchytal sedem sezón za klub Montreal Canadiens hrajúci v NHL. Patril medzi najdominantnejších brankárov svojej éry, počas relatívne krátkej kariéry v lige získal Vezinovu trofej hneď šesťkrát.^[1] Bill Durnan je zároveň posledným gólmanom v histórii ligy, ktorý zastával funkciu kapitána, céčko na drese nosil v sezóne 1947/1948. Durnan je taktiež jediným obojručným hráčom v dejinách NHL, lapačku nosil ako na pravej, tak i na ľavej ruke.^[2] Hokejovú kariéru ukončil predčasne v roku 1950 z dôvodu nadmerného stresu, ktorý pociťoval pred každým zápasom. V roku 1964 bol uvedený do Hokejovej siene slávy a v roku 2017 pri oslavách storočnice od vzniku ligy bol menovaný medzi stovku najlepších hráčov, akí sa kedy v NHL predstavili.^[3]

Kariéra

V NHL debutoval až vo veku 27 rokov, no hneď v prvej sezóne sa zaradil medzi najlepších hráčov súťaže. V premiérovej sezóne 1943/1944 nastúpil do 50 zápasov, z ktorých iba päť jeho tím prehral. V play-off doviedol Canadiens ku zisku Stanleyho pohára a pomohol Montrealu ukončiť trinásťročné čakanie na zisk titulu v lige.^[4] Žiaden iný brankár toho roku nevychytal viac výhier a nemal nižší priemer inkasovaných gólov na zápas ako Durnan, ktorému tak podľa očakávania bola udelená Vezinova trofej.

V nasledujúcom ročníku sa stal prvým gólmanom, ktorý ocenenie pre najlepšieho brankára súťaže dokázal obhájiť. Trofej dovedna získal v šiestich ročníkoch zo siedmich, do ktorých v kariére nastúpil, iba Jacques Plante bol v tomto ohľade úspešnejší. Okrem individuálnych zdarov sa mu viedlo obstojne aj po klubovej stránke, v sezóne 1945/1946 pomohol Montrealu k zisku ďalšieho Stanley Cupu.

Keď bol pre zlomeninu nohy kapitán tímu Toe Blake nútený ukončiť kariéru, Canadiens za jeho následníka zvolili práve Billa Durnana. Céčko mal na hrudi vyšité ale iba jeden rok, pretože v nasledujúcej sezóne vedenie súťaže zaviedlo pravidlo, ktoré zakazovalo brankárom nosiť toto písmeno na drese. Toto pravidlo sa odvtedy volá Durnanovo.^[5] Na mnoho ďalších desaťročí sa žiaden iný maskovaný muž nestal kapitánom, až v rokoch 2008-2010 Vancouver Canucks určil za svojho lídra Roberta Luonga, ktorý síce céčko na drese nenosil, ale mal ho namaľované na helme a mnoho oficiálnych stránok Luonga uznáva ako kapitána Kosatiek.^[6][7]

V sezóne 1948/1949 vychytal až desaťkrát čisté konto, z toho neinkasoval gól až v štyroch zápasoch po sebe. Dobu nepriestrelnosti natiahol Durnan na 309 minút a 21 sekúnd a tento rekord vydržal až do roku 2004, kedy tento zápis prekonal Brian Boucher, ktorý nepustil puk za chrbát ešte o takmer 23 minút dlhšie.^[8]

V roku 1950 sa vo veku 35 rokov rozhodol pre odchod do hokejového dôchodku a to aj navzdory tomu, že bol úradujúcim držiteľom Vezinovej trofeje. Napriek tomu, že patril medzi najväčšie hviezdy ligy, pred každým zápasom pociťoval neznesiteľný stres a tlaku, ktorý naňho bol vyvíjaný už nevládal vzdorovať. Jeho mentálnemu rozpoloženiu nepomáhali ani priaznivci tímu, ktorí po každej chybičke Durnana zvykli skandovať: „My chceme Bibeaulta! My chceme Bibeaulta!“, čím apelovali na návrat Durnanovho predchodcu. Niekoľko spoluhráčov neskôr priznalo, že slová fanúšikov sa zakaždým hlboko dotkli Durnana, ktorý sa cez prestávky uzatváral do malej miestnosti, kde fajčil jednu cigaretu za druhou a snažil sa negatívne emócie predýchať.^[9]

Herný štýl

Už od deviatich rokov bol Durnan vedený k tomu, aby sa naučil používať hokejku v oboch rukách. Keďže vtedajšia výstroj umožňovala držanie hokejky v obidvoch rukách, Durnan si často počas zápasov prehadzoval hokejku z pravej ruky do ľavej a opačne podľa toho, z ktorej strany sa ku nemu blížili protihráči.

Osobný život

Po zavesení korčúľ na klinec sa začal venovať trénovaniu, istý čas bol lodivodom Ottawy Senators. Zomrel v októbri 1972 z dôvodu zlyhania obličiek.^[10] V posledných rokoch života trpel cukrovkou a jeho zdravie sa rapídne zhoršovalo.

Referencie